Stalo sa vám, že vás chcel niekto zachrániť pred vami samými? Rozhodne to nie je možné, ani potrebné. Pred sebou sa nepotrebujeme chrániť, sebe potrebujeme rozumieť. Tomu, čo prežívame, čo to s nami robí, prečo sa to deje a čo nám to chce povedať. Keď sa nám to darí, ľahšie sa nám otvára a zatvára naše vnútorné psychické okno. Má svoj dobre vyvinutý vnútorný poplašný systém a akonáhle by ho chcel ovládať niekto iný, spustí alarm. Nie vždy ho však počujeme a niekedy ho odbijeme, že robí falošný poplach.
Väčšinou nerobí, to iba my vydávame neželanú návštevu za vítanú. Naivne ju pustíme ďalej, ako do predsiene a potom sa jej ťažko zbavujeme. Ona sa pohodlne usadí a nechá sa obskakovať. Vyhodiť ju je ťažšie, ako ju nepustiť, ale na to prichádzame až skúsenosťami.
Zbieranie odvahy, bezpečie, zbabelosť...
Ochrániť okná do duše býva aj nebezpečné. Avšak to nebezpečenstvo sa môže stať bezpečím, lebo mnohé veci, ktoré nám vtrhnú do života, sú prechodné. Preto dokážeme odolávať a brániť sa. Neraz aj tým, že zostávame mimo dostrel. Nie je to zbabelé, je to zbieranie odvahy a chystanie sa na to, ako prejsť cez strach. Najskôr ten zo seba…
Zaujme ťa: Rozčúlili ťa? Zisti, ako sa vysporiadať s pocitom hnevu!
