Ja to dokážem… treba si ale veriť!

Ja to dokážem… treba si ale veriť!
  • 13.05.2014
  • Barbora Daxner

  • 18
  • 1

Porovnávať sa s druhými ľuďmi je dobré. A potrebné. No treba vedieť AKO. Hovorí sa, že s druhými ľuďmi by sme sa porovnávať nemali. Každý kráča svojou vlastnou cestou, ktorá je neopakovateľná a jedinečná, tak ako on sám. No ruku na srdce: Ktorá z nás to nerobí? Porovnávame, či máme menší zadok ako naša kamarátka. Porovnávame, či sme v práci rýchlejšie a šikovnejšie ako kolegyňa. Porovnávame, či máme trávnik zelenší, než susedia. Porovnávame, či chodíme na dovolenky častejšie ako spolužiaci zo strednej. Najmä sociálne siete sú „ideálnou” príležitosťou na porovnávanie. A keďže ukazujú len zdeformovaný zlomok reality, majú ničivé účinky a dokážu nás dať „pekne dole”. Cítime sa na dne, pretože náš život nie je až taký dokonalý, ako životy druhých, ktoré sa nám každodenne na internete podsúvajú. Aspoň nám to tak pripadá. 

Väčšinou si neuvedomujeme, že ľudia na sociálnych sietiach prezentujú len svoju masku - obraz, ktorý chcú, aby sme si o nich vytvorili. Uverejňujú fotky rodinnej idylky s pokojným a vysmiatym dieťaťom - nezavesia fotku, kde o päť minút neskôr ich hystericky plačúci potomok demoluje detskú izbičku. Neprestajne postujú fotky z dovoleniek, až ich „priatelia” nadobudnú pocit, že vyhrali Loto a nerobia nič iné, len brázdia zemeguľu - nezverejnia fotky svojej každodennej rutiny, kedy sa na smrť nudia v nezáživnej práci alebo drú ako kone od svitu do mrku. Porovnávať sa teda na základe toho, čo kto o sebe prezradí na Facebooku je istou jednosmernou vstupenkou do pekla...

Na porovnávaní samotnom pritom nie je nič zlé. Zlé je prirovnávať sa k niekomu jednostranne. Zlé je porovnávať sa tak, že si zrážame sebavedomie, ponižujeme sa a pochybujeme o sebe. O závisti a žiarlivosti, ktoré s tým kráčajú ruka v ruke, radšej ani nehovorme. 

My ženy máme sklony porovnávať sa veľmi deštruktívnym spôsobom. Sme v tom majsterky. Namiesto: To je úžasné. Aj ja budem raz mať taký dom ako Zuzka! - hovoríme: Nikdy nebudem mať dostatok peňazí, aby som si mohla kúpiť taký dom ako Zuzka.

Nikdy nebudem mať takú postavu/vzťah/dom/auto/zamestnanie. A naše sebavedomie sa váľa dokopané a dobité kdesi na mínus piatom poschodí. 

Porovnávanie pritom dokáže poslúžiť aj ako katalyzátor veľmi pozitívnych zmien. Motivuje nás a poháňa vpred. Ak si vyberieme správny vzor a spôsob, akým sa porovnávame, kompletne otočíme naruby. Ak nehľadíme na druhých takto: Ona má niečo, čo ja chcem, nemám a nikdy nebudem mať. Ale takto: Ona to dokázala. A keď to dokázala ona, určite to dokážem aj ja. 

Nie, to ja nedokážem!

Keď si poviete, že niečo nedokážete…nuž, tak to naozaj nedokážete. Väčšina z nás - hľadá prekážky namiesto toho, aby pátrala po riešeniach. Nie, nedokážem to, pretože…nemám dostatok času, nemám na to dosť peňazí, netrúfam si na to, nikto to neocení…Zo všetkého najdôležitejšie je to, aký postoj už na začiatku zaujmeme - a tu sa dostávame ku kameňu úrazu. K viere. Konkrétne k viere v samého seba. Pokiaľ veríme, že niečo nedokážeme, fakt to nedokážeme. A ak naozaj veríme, že niečo dokážeme, naozaj to dokážeme.

Nie, nie je to prázdna fráza z motivačnej príručky, ale holý fakt. Veriť v samého seba však nie je také jednoduché. A nejde to samo od seba, väčšinou. Inak by všetci tí duchovní guruovia a autori motivačnej literatúry boli bez práce. Je to celoživotná drina. Veľmi tvrdá drina. Veriť v samých seba sa učíme prostredníctvom všetkých tých faciek a kopancov, teda zlyhaní a sklamaní a tiež úspechov, ktoré v živote utŕžime.

Naučiť sa veriť samým sebe nám však môže pomôcť aj porovnávanie. Teda, porovnávanie s pozitívnymi vzormi. Internet je plný videí, fotiek a príbehov ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom diskriminovaní, hendikepovaní alebo „zjavne na niečo nemali” (vek, peniaze, schopnosti, nadanie) a napriek tomu dokázali to, čo si predsavzali. A neraz absolútne heroické veci. Práve títo ľudia sú tí, s ktorými by sme sa mali porovnávať. A tak často, ako sa len dá. „Keď to dokáže on, dokážem to aj ja.” - táto veta by sa mala stať vašou mantrou. V tom spočíva moc pozitívneho porovnívania. Neporovnávajte sa s niekým, kto už „má hotovú vec”. Neviete, ako k nej prišiel, koľko jej musel obetovať. Porovnávajte sa s niekým, o kom viete, že na štartovacej čiare mu nikto neveril. A dokázal to. Vždy, keď sa „začnete dávať dole”, pozrite si video takéhoto človeka, alebo si naň spomeňte. Samozrejme, že nič nie je zadarmo a všetko niečo stojí. Ale pri skalopevnej viere nie je nič, čo by človek nedokázal. 

Jediný nepriateľ

Čo nám bráni dokázať to, čo si predsavzáme, o čom snívame? Nedostatok času? Nedostatočné skúsenosti? Nedokonalá postava? Že na to nemáme? Nie. Len jedna, jediná vec na svete - náš vlastný strach.

Strach ozvať sa a požiadať o pomoc. Strach pustiť sa do toho. Strach opustiť bezpečný, hoci v skutočnosti ubíjajúci stereotyp a zariskovať. Strach pustiť sa a skočiť do neznáma. Strach uveriť, že by nám to mohlo vyjsť. Strach ukázať svoje skutočné Ja. Strach veriť, že to dokážeme. Strach, že budeme musieť na oplátku niečo obetovať. Strach, že by sa na nás mohlo naozaj usmiať šťastie. Strach, že o to, čo krvopotne získame, zasa stratíme. Strach, že si to nezaslúžime. Zoznam rôznych druhov strachu by mohol pokračovať do nekonečna.

Strach je zákerný nepriateľ, ktorý sa koncentruje v našej hlave. Za normálnych okolností spí a nechá nás na pokoji. No občas sa zobudí a zodvihne hlavu. My sami ho živíme, keď mu venujeme pozornosť, premýšľame o ňom, lipneme na ňom, rozoberáme ho na všetky strany. Vtedy narastá, mocnie a rozširuje sa. Treba si uvedomiť, že ho máme. Pomenovať, o čo ide a takzvane ho rozriediť. Strach hustne, keď ho v sebe nosíme, skrývame a nepripúšťame si ho, alebo o ňom nikomu nepovieme. Keď sa BOJÍME, že sa bojíme. Strach nemá rád spoločnosť. Najradšej by nás držal v pazúroch izolovaných, osamote.

Keď o ňom niekomu poviete, priznáte ho, rozriedite ho. Nebude ho toľko. Najlepšie pri strachu pomôže blízky človek, ktorý nás podporí alebo upokojí, dodá nám odvahu a sebavedomie. Nie však prázdnymi rečami a jalovými útechami zo slušnosti, ale možno drsnou, úprimnou no liečivou pravdou, ktorá nás stiahne za nohy naspäť na zem, k raciu. Ideálne je, ak ten človek nie je ďalší Zajko-Bojko, ale niekto, kto si vie so strachom poradiť. Pociťuje ho, ale to, čo chce je silnejšie ako jeho strach. Takého človeka sa držte. A porovnávajte sa s ním, čo vám hrdlo ráči. A nezabudnite pri tom na formulku: Ja to dokážem. Hovorte si ju tak často, ako sa len dá. Nielen v ťažkej situácii. Ale aj v noci pred tým, než sa vyberiete do ríše snov. Ráno po zobudení. Keď hľadíte do zrkadla. Vždy, keď sa dá.

Zdroj foto: isthisfeminist.tumblr.com

  • 18
  • 1
Návrat hore
Autor článku

1 komentár

Miriama Rusinová 31.10.14 15:31

MR
karma
-1.00

tu je veľmi dôležitá aj vnútorná sila motivácia, podpora najbližších, priateľov... :)

  • 0
Odpovedať

Čo čítajú ostatní

Pre ženy

Interaktívna konferencia PRE ZDRAVIE ŽENY: Zdravie je to najcennejšie, čo máme

  • 1
  • 0
  • 18.09.2020
Zdravie

Ktoré ryby sú najzdravšie? Tieto by mali byť v našich jedálničkoch!

  • 71
  • 5
  • 19.07.2020
Zdravie

Mlieko s cesnakom – údajne zdravá pochúťka, pri ktorej idú predsudky bokom. No je to tak?

  • 60
  • 2
  • 17.07.2020
TOPlist