Láska ťa naozaj vylieči!

Vojna sa skončila, no on musí bojovať ďalej – so služobníctvom, s vlastnou povahou a najmä s pôvabnou Emmaline Farnumovou, ktorá vytrvalo odoláva jeho dvoreniu.

Ak si ju chce gróf získať, musí rozlúštiť záhadu jej tajomnej minulosti, no zdá sa, že prvý raz v živote natrafil na rovnocenného súpera...

„Silný príbeh, ktorý sa dotkne sŕdc čitateliek. Jej silné postavy vás budú fascinovať,“ napísal RT Book Reviews o knižnej novinke Láska ťa vylieči. Autorka Grace Burrowesová pokračuje vo svojej úspešnej sérii s lahôdkou, zmyselnou historickou romancou, ktorá výstižne zachytáva ducha doby. Výnimočná rozprávačka, nezabudnuteľné postavy a očarujúci príbeh.

Prečítajte si úryvok z novinky Láska ťa vylieči:

Alkohol by mu mohol pomôcť rýchlejšie zaspať. Vzal si jedinú sviečku a vrátil sa do knižnice, kde vedľa príborníka našiel karafu brandy. Prevrátil do seba štamperlík, hoci by si mal pomaly uchlipkávať, a zvažoval ďalší, keď sa dvere pomaly otvorili a vykukla spoza nich slečna Emmaline Farnumová. 
„Nevedela som, či sa tu svieti, alebo nie,“ ozvala sa. „Neprekáža vám, ak si vezmem knihu?“ 
„Pravdaže nie.“ Klamal. Vošla a zavrela za sebou dvere. Vietor takmer okamžite zhasol jej sviečku, no gróf si všimol, že má oblečenú len nočnú košeľu a župan. 
„Nemôžete spať?“ spýtal sa, zavrel okno a zapálil jej sviečku tou svojou. 
„Presne tak. Nie som zvyknutá na pevný režim, vždy sa riadim podľa pečenia.“ 
„Vy a Winnie máte vlastné vnútorné hodiny,“ poznamenal, oprel sa o stôl a sledoval, ako si prezerá názvy kníh. 
„V tom sme asi rovnaké, no vždy sa snažím zistiť, kde približne Winnie je a čo robí. Ale toto leto...“ Zamračila sa. 
Odlepil sa od stola. „Toto leto si Winnie začala viac trúfať a túlať sa. Douglas mi oznámil, že často uteká do nájomnej maštale a chodí navštevovať akéhosi starého pána so psom, ktorý jej dáva mentolové cukríky.“ 
„Starý pán Hirschmann? Občas nie je celkom triezvy, no pravdepodobne je rovnako neškodný ako jeho pes. Tiež niekedy popíjam, dokonca práve v tejto chvíli. Nechcete sa pridať?“ 
„Dámy nepijú tvrdý alkohol,“ povedala, vytiahla knihu a otvorila ju na prvej strane. 
„Dámy môžu spať tak dlho, ako sa im zachce,“ odvetil. „Slečna Emmaline Farnumová, bohužiaľ, nemôže.“ Nalial jej za náprstok brandy a podal jej štamperlík. „Pomaly s tým.“ 
„Máte studené ruky.“ Zamračila sa, chytila ho za ruku a chystala sa napiť, ale vtom ju prerušil neďaleký hrom. Chvíľku počúvala a potom si opatrne odchlipla. 
„Zahreje vás,“ varoval ju gróf s úsmevom. 
„Panebože,“ pozrela naňho Emmie. „Máte pravdu, celkom slušne zohrieva vnútro. Vonia nádherne a to teplo je úžasné, hoci chutí trochu... zvláštne.“ 
„Zvyknete si, no radšej pite pomaly. Sadneme si?“ 
Vyzerala nerozhodne, ale práve vtedy zarachotil ďalší hrom a gróf sa mimovoľne zhrbil, akoby sa bránil. Po delostreleckých útokoch vždy nasledoval útok jazdectva na nepriateľovu pechotu... 
„Dobre, kým dopijem,“ vyhlásila a sadla si na pohovku. Prisunul si k nej hojdacie kreslo a prekvapil ju, lebo si vyložil bosé nohy na konferenčný stolík. 
Vyzývavo sa na ňu usmial. „My muži cez deň radi dupoceme po dome v čižmách a večer si ich radi vyzujeme.“ 
„So ženami je to rovnako.“ S úsmevom naňho zakývala bosými palcami. „Vy však neobľubujete búrky a ja áno.“ 
„Necítim sa pri nich dobre, ale zlepšuje sa to. Krok za krokom.“ 
„Máte dobré načasovanie, môžete si gratulovať,“ dodala a ovoňala nápoj. „Keby ste dnes kosili seno, táto búrka by prišla veľmi nevhod. Po nej nás čaká pár krásnych dní, takže môžete všetko pekne pokosiť a uložiť do senníka.“ 
„Máte pravdu.“ Prekrížil si nohy a premýšľal, či sa Amery takto po večeroch rozpráva s manželkou. „Ak nám vydrží pekné počasie, chcel by som vziať Winnie do mesta.“ 
Emmie prikývla, no schúlila sa do klbka, takže vyzerala menšia ako zvyčajne a zahnaná do kúta. 
„Nebojte sa, slečna Farnumová, keď bude so mnou, nikto sa k nej neodváži správať neslušne.“ 
„Neodvážia sa,“ súhlasila trochu trpko. 
„Tak čoho sa obávate?“ Odpil si a nenápadne sledoval, ako sa jej v svetle sviečky ligocú vlasy. 
„Winnie s vami bude pochodovať po meste a kým budete s ňou, bude sa mať úžasne,“ vysvetľovala s nádychom podráždenosti. „To ju posmelí, aby sa tam vybrala sama, a skôr či neskôr sa k nej ktosi začne správať ako k vyvrheľovi, ktorým aj je.“ 
„Pokračujte.“ Vyrastal síce ako vojvodov pankhart, ale toto mu nenapadlo. 
„Keď vidím, ako ju s lordom Amerym rozmaznávate a staráte sa o ňu, premýšľam, či jej nerobíte medvediu službu. Zúfalo túži po vašej náklonnosti, pozornosti a po vašom čase, no nemala by si na ne zvykať. Pravdaže, jej pocity sú celkom správne, zaslúži si to všetko a ešte viac, a keby jej otec mal aspoň štipku slušnosti, bol by sa jej občas venoval.“ 
„Ale?“ Hľadel, ako sa jej v tvári striedajú emócie, a vedel, že pred ním čosi tají. 
„Nemôže si zvykať na toľkú pozornosť,“ pokračovala Emmie a položila pohár na stôl. „Raz sa vrátite do Londýna či oženíte, a ju pošlete preč, buď do školy, alebo k chudobným príbuzným. Nečaká ju budúcnosť grófovej dcéry a musí sa naučiť spoliehať sa len sama na seba.“ 
„Tak ako vy?“ 
Vstala a začala sa prechádzať po izbe. Prekrížila si ruky a utrápene zvesila plecia. 
„Samozrejme, ako ja.“ Prikývla a zľakla sa nečakaného hromu. „Winnie si zaslúži všetky vaše objatia a láskanie a lichôtky a rady, ale život nám väčšinou nedáva to, čo si zaslúžime. Musí sa naučiť, že nesmie veriť každému priateľskému džentlmenovi, ktorý ju pobozká na líce.“ 
Na okno dopadli prvé kvapky. Gróf vstal, zavrel presklené dvere a položil svietnik na kozubovú rímsu. Udrel blesk a o dve sekundy zaburácal hrom. 
„Slečna Farnumová.“ Počkal, kým sa k nemu otočila, a potom jej podal pohárik. „Dajte si, zohreje vás a spevní nervy.“ 
Viac nepovedal, nechal ju prísť bližšie a napiť sa brandy. 
„Tak, teraz sa môžeme porozprávať. Myslím, že z väčšej časti sa trápite zbytočne.“ Ozvalo sa dunivé hrmenie, zahvízdal vietor a spustil sa prudký silný dážď. Sviečky zablikali a zhasli a jeho spoločníčka v tme slabo prestrašene zhíkla.