Obsedantno-kompulzívna porucha: Kedy sa rozvíjajú prvé príznaky?

Medzi duševné ochorenia patrí i skupina takzvaných úzkostných porúch. Tieto poruchy sú charakteristické rôznymi fóbiami a intenzívnymi pocitmi úzkosti a strachu. Pacient si spravidla svoj stav uvedomuje, no nie je schopný ho ovládať. Do tejto kategórie duševných ochorení radíme napríklad generalizovanú úzkostnú poruchu, ktorá sa typicky prejavuje nekontrolovateľnými obavami z mnohých bežných činností a situácií. Taktiež sem spadá takzvaná agorafóbia, pri ktorej má pacient strach z otvorených priestranstiev aj opustenia domova. Spomenúť však môžeme i obsedantno-kompulzívnu poruchu, o ktorej si niečo viac prezradíme v nasledujúcom článku. Prečo vzniká, ako sa prejavuje a ako prebieha liečba?

Obsedantno-kompulzívna porucha predstavuje pomerne časté chronické duševné ochorenie, ktoré radíme medzi úzkostné poruchy. Bežne je tiež označovaná skratkou OCD (z anglického obsessive-compulsive disorder). Toto ochorenie je charakteristické prítomnosťou obsesií a kompulzií u pacienta. 

• Obsesie možno charakterizovať ako nutkavé a chorobne sa vnucujúce predstavy a myšlienky, ktoré nemožno ignorovať a ktoré jedincovi spravidla spôsobujú významnú úzkosť alebo nepohodu.
• Kompulzie zase možno definovať ako opakované formy správania sa a konania (pohyby, rituály), neraz prehnané, nelogické až nezmyselné. Sú dôsledkom obsesií a reakciou na obsedantné myšlienky, ich cieľom je zmiernenie úzkosti a nepohody.

Odporúčame: Tŕpnutie prstov na rukách a nohách – môže ísť o prejav ochorenia?

Obsedantno-kompulzívnu poruchu môžeme priradiť medzi najčastejšie sa vyskytujúce psychické ochorenia. Trpí ňou približne 1,9 až 3,2 % populácie. Postihuje deti, mladých dospelých aj dospelých, pričom sa najčastejšie prejaví do 20. a 25. roku života. Nástup choroby vo vyššom veku, a to najmä po 35. roku, je skôr zriedkavý. V o niečo vyššej miere sa OCD vyskytuje u žien. Presné príčiny vzniku tejto úzkostnej poruchy nie sú ani dnes úplne známe. Hovoriť možno skôr o rôznorodých rizikových faktoroch, ktoré môžu mať na rozvoj ochorenia určitý vplyv. Spravidla sa hovorí o nasledujúcich rizikových faktoroch:

• genetická predispozícia (vyššie riziko u u jedincov s prvostupňovými príbuznými s OCD),
• abnormality v určitých oblastiach mozgu,
• chemická nerovnováha serotonínu v mozgu,
• výchova dieťaťa (napr. prísnosť alebo neprimerané vedenie k činnosti),
• traumatizujúce zážitky z detstva,
• stresujúci životný štýl,
• osobnosť dieťaťa (nízke sebavedomie, zlé znášanie kritiky, perfekcionizmus).

Odporúčame: Čo je Klinefelterov syndróm a ako sa prejavuje? Dá sa mu predísť?

Obsedantno-kompulzívna porucha sa prejavuje celým spektrom rôznorodých príznakov. Dalo by povedať, že OCD má mnoho tvárí a u každého pacienta môžu mať sprievodné symptómy trochu iný charakter alebo aj intenzitu. Vo všeobecnosti je však správanie pacientov s touto úzkostnou poruchou možno charakterizovať hlavne striedaním obsesií a kompulzií, čo im zaberá značnú časť dňa a výrazne to narúša bežný život. Obsesia vyvolá strach a úzkosť, následne kompulzia pomôže tieto pocity na čas eliminovať. Po určitom čase sa proces opakuje. Podľa konkrétnych prejavov možno pacientov s OCD do určitej miery kategorizovať a podľa toho i rozlišovať určité typy poruchy, a to napríklad:

• kontrolóri – iracionálny pocit zodpovednosti za možné nebezpečenstvo alebo katastrofu, opakované kontrolovanie vypínačov na domácich spotrebičov, zámkov a podobne,
• umývači – strach z vírusov a baktérií, strach z nakazenia, častá hygiena, časté upratovanie domácnosti,
• hromadiči – zberanie nepotrebných predmetov (pacient sa ich nevie vzdať, pripisuje im neprimeranú hodnotu, má s nimi silné puto),
• opakovači a usporadúvači – nutkanie na zoraďovanie predmetov určitým spôsobom, posadnutosť symetriou, tiché počítanie alebo opakovanie slov. 

U pacientov sa môžu vo všeobecnosti vyskytovať napríklad nasledujúce obsesie:

• strach z choroboplodných zárodkov, kontaminácie, používania verejných toaliet aj podania ruky,
• strach zo zašpinenia,
• potreba mať veci dokonale uložené,
• neustála starosť o seba alebo okolie,
• strach so zavinenia katastrofy,
• podozrievanie partnera z nevery, vtieravé pochybnosti,
• nechcené zakázané alebo agresívne myšlienky,
• stále uvedomovanie si svojho dýchania alebo žmurkania,
• odpor k telesným výlučkom.

Následkom obsesií vznikajú kompulzie (úkony), ktoré sa môžu prejaviť nasledovne:

• neustále kontrolovanie,
• opakovanie činností (napr. nekonečné zapínanie a vypínanie svetla),
• opakované dotýkanie sa tých istých predmetov,
• nadmerné čistenie rúk a domácnosti,
• nutkavé počítanie (napr. krokov),
• nutkavé zhromažďovanie alebo usporadúvanie vecí,
• pýtanie sa a potvrdzovanie si nejakých faktov.

Ako sme spomenuli už vyššie, OCD je aj záležitosťou detí. Hoci má ochorenie často nástup do 25. roku života, u nemalého množstva pacientov dochádza k rozvojom prvých symptómov medzi 5. až 15. rokom života. I keď OCD v o niečo vyššej miere postihuje ženské pohlavie, práve u chlapcov býva ochorenie charakteristické skorším nástupom. Dospelý pacient si spravidla svoje neobvyklé správanie uvedomuje, u detí si však príznaky všímajú zvyčajne ako prví rodičia, učitelia a celkovo okolie. U detí si možno všímať:

• strach zo špiny a baktérií (časté sú popraskané ruky z neustáleho umývania),
• veľká potreba poriadku, presnosti, symetrie (zarovnávanie predmetov),
• strach z choroby, strach, že sa stane niečo zlé,
• neustály strach o zdravie rodinných príslušníkov,
• obsesie šťastnými a nešťastnými číslami, 
• zhromažďovanie a zbieranie nepotrebných vecí,
• opakovanie stále rovnakých uisťujúcich otázok,
• počítacie rituály a opakujúce sa rituály,
• zhoršenie prospechu v škole aj trávenie dlhého času nad úlohami.

Pozri aj: Ako sa prejavuje zápal srdcového svalu? Pozor na varovné signály!

Diagnostika obsedantno-kompulzívnej poruchy je pomerne zložitou záležitosťou, ochorenie dokonca neraz zostáva aj nediagnostikované. Diagnózu spravidla stanovuje psychiater, prípadne klinický psychológ. Dôležité je vylúčenie iných príčin a teda iných ochorení, ktoré sa môžu prejavovať podobne ako OCD. Zároveň je však potrebné myslieť na to, že jedinci s OCD majú niekedy aj iné duševné poruchy. Pri diagnostike je dôležitý hĺbkový rozhovor, uplatňujú sa viaceré testy, diagnostické metódy a postupy.

Spomenúť môžeme napríklad obsedantno-kompulzívny skríning podľa Zohar-Fineberg, ktorý pozostáva z piatich jednoduchých otázok. Test môžu vykonať aj iní lekári a zdravotné testy, v prípade jednej pozitívnej odpovede môže byť potrebné detailnejšie vyšetrenie pre potvrdenie alebo vylúčenie OCD. Ide o nasledujúce otázky:

• Umývate sa často alebo často periete? 
• Často kontrolujete veci, situácie? 
• Máte nejaké myšlienky, ktoré vás obťažujú, a ktorých by ste sa chceli zbaviť, ale nedarí sa vám to? 
• Trvá vám dlho ukončenie bežných aktivít? 
• Robíte si starosti, alebo sa príliš často zaoberáte usporiadanosťou a súmernosťou? 

Žiadna špecifická liečba či konkrétne liečivá na OCD neexistujú. Liečba je spravidla dlhodobá, niekedy celoživotná a zameraná hlavne na elimináciu sprievodných príznakoch poruchy, zmenu správania, miernenie obsesií a kompulzií, a tým aj celkové zlepšenie kvality života pacienta. Pozostáva z kombinovania liekov a individuálnej psychoterapie. Uplatňujú sa:

• farmakologická liečba – antidepresíva a liečivá zvyšujúce nedostatočnú hladinu serotonínu v mozgu, prípadne antipsychotické lieky,
• psychoterapia – kognitívna behaviorálna terapia, výcvik zameraný na zvrátenie návykov, techniky na zníženie nutkavého správania,

Úplne vyliečenie tejto úzkostnej poruchy je skôr vzácne. U pacienta môže dochádzať k striedaniu obdobia zlepšenia a následne opätovného zhoršenia zdravotného stavu. Správne nastavená a dodržiavaná liečba však môže pacientovi pomôcť držať poruchu pod kontrolou a viesť tak kvalitný život.