Vnímam, aké je pre nás ťažké vzdávať sa očakávaní zameraných na druhých. A práve tieto očakávania sa nám postarajú o frustráciu, hnev, sklamanie…
Keď nás niekto naštve, deje sa to preto, lebo sme očakávali, že bude lepší, ústretovejší, pozornejší, empatickejší a že sa jednoducho bude správať inak. Najlepšie tak, aby to bolo pre nás prijateľné, potešiteľné, akceptovateľné…
Pozri aj: Ako podporiť kreativitu? Vyskúšaj tento jednoduchý a efektívny spôsob
Bude ťa zaujímať
Aj vy potrebujete „nehodnotiaci tréning“?
Ten druhý však nemá dôvod správať sa podľa našich očakávaní. Je tým, kým je a naše prianie, aby bol niekým iným, je naša vec, nie jeho. Z tohto nám prichádza rozčarovanie a podráždenie. Vzdorujeme tomu a trváme na svojom. Sme vtedy ako dieťa nárokujúce si lízanku neváhajúc sa hodiť pri pokladni o zem, nech je z toho poriadny efekt.
Na bezvýhradné prijímanie človeka potrebujeme „nehodnotiaci tréning“. Ten nám umožní vychádzať iba z toho, aký niekto je. Nehľadať v ňom niečo iné. Pre myseľ to znamená, že si nemá priať, nech sú ľudia iní. Má prijať a vyrovnať sa s tým, že sú takí, akí sú. Skutočnosť, že „to“ má niekto inak ako my, neznamená, že to má „zle“.
Čo pomáha?
Mne v danej situácii pomáha zhlboka sa nadýchnuť a povedať si: „Toto je spôsob, akým svet okolo mňa práve teraz funguje a ako taký je dokonalý, netreba ho vylepšovať.“ Potom sa zastavím v iniciatíve ísť ľudí „naprávať“ a radšej im vyjadrím, že ich beriem takých, akí sú. Aj keď tomu grobianovi z rána som mala chuť vyjadriť všetkým možným, čo si o jeho bezohľadnosti myslím. Nič by to však nezmenilo.
Inšpiruj sa: Prečo mať pred spaním červené podsvietenie na smartfóne či tablete?
