Strach z otvorených priestorov: V ktorom veku sa začína prejavovať agorafóbia?

Strach je jednou z bežných emócií, ktoré pociťuje každý z nás. Ide obvykle o reakciu na nebezpečenstvo alebo nepríjemnú situáciu. Strach mnohí vnímajú ako niečo negatívne, no pravdou je, že strach je aj akýmsi obranným mechanizmom. Má nás motivovať k vyhnutiu sa hroziacemu nebezpečenstvu, dokonca nás práve strach neraz núti k lepším výkonom.  Podobne ako stres môže byť pohnútkou ku konaniu. Za jednu z foriem strachu možno považovať aj fóbie.

Fóbiou možno označiť chorobný strach, ktorý obvykle pramení z niečo iracionálneho a neodôvodneného. Ak má človek určitú fóbiu, spravidla pociťuje strach v dôsledku niečoho, čo strach bežne nevyvoláva. Môže to byť chorobný strach z hĺbky, vody, šoférovania, pavúkov, dokonca jedla či bozkávania sa. Medzi pomerne známe fóbie patrí aj takzvaná agorafóbia. Z čoho pociťuje strach agorafobik a u koho sa táto fóbia vyskytuje najčastejšie? 

Pojem agorafóbia pozostáva z gréckeho slova agora, čo znamená priestranstvo alebo trhovisko a slova fóbia (fobos), čo značí chorobný strach. Agorafóbia teda predstavuje strach z pobytu v otvorených priestoroch a celkovo z verejných priestranstiev. Ide o úzkostnú poruchu, ktorá patrí medzi takzvané fóbicko-anxiózne poruchy, medzi ktoré radíme aj sociálnu fóbiu. 

Osoba s agorafóbiou má spravidla problém zotrvávať na niektorých miestach mimo svojho domova. Ťažkosti vyvolané fóbiou môžu nastupovať pri návšteve obchodov a nákupných centier, cestovaní v prostriedkoch hromadnej dopravy, pobyte v otvorených priestranstvách, ako sú námestia či ihriská, pri návšteve preplnených miest, ale aj osamelých miest, ako sú napríklad lesy. Typickou reakciou pri vzniku úzkostného záchvatu z dôvodu pobytu na podobných miestach je únik z daného miesta do bezpečia, obvykle domov. 

Odhaduje sa, že agorafóbiou v určitej menšej alebo väčšej miere (so záchvatmi alebo bez) trpí v priemere 5 až 10 % populácie v určitej fáze života. Táto fóbia sa asi dvakrát častejšie vyskytuje u ženského pohlavia. 

Odporúčame: ​Zdravý mozog vďaka cvičeniu? Áno, tieto 3 cvičenia ho dokážu posilniť!

Pre agorafóbiu je charakteristický dlhý rad rôznorodých príznakov, ktoré sa však nemusia vyskytovať u každého jedinca. U jednotlivých pacientov môže byť priebeh fóbie a jej symptómy trochu odlišné. Záchvaty úzkosti napríklad môžu spúšťať iné situácie. Jedným z typických príznakov agorafóbie je silná úzkosť pri pobyte v otvorených priestoroch.

Osoby s touto fóbiou pociťujú dva odlišné druhy úzkosti. V prvom rade ide o silnú až panickú úzkosť v prípade, že sa ocitnú v konkrétnej situácii. Druhá je anticipačná (očakávajúca, predpokladajúca) úzkosť z toho, že by sa jedinec mohol v podobnej situácii vyskytnúť. Záchvaty úzkosti sa môžu objaviť napríklad v nasledujúcich prípadoch a situáciách:

• pobyt v zaľudnenom priestore (obchodný dom, trhovisko, stanica),
• pobyt v priestranných miestnostiach (sály, štadióny),
• cestovanie autobusom, vlakom, lietadlom, 
• jazda vo výťahu,
• pobyt v kine alebo reštaurácii,
• čakanie v rade ľudí,
• čakanie v dopravnej zápche,
• niekedy aj pri pobyte sám doma. 

Vo všeobecnosti možno povedať, že človek s agorafóbiou môže ťažkosti pociťovať v akejkoľvek situácii, v ktorej mu niečo bráni v úniku alebo je ťažké z nej utiecť do bezpečia, prípadne v ktorej sa obáva, že by mu nebola poskytnutá pomoc alebo by sa strápnil. To vyvoláva u jedinca úzkosť, strach a nutkanie utiecť. Ak sa jedinec s agorafóbiou dostane do rizikovej situácie, ktorá vyvoláva záchvat úzkosti a paniky, objavujú sa viaceré psychické, ale aj fyzické symptómy.

Psychické príznaky agorafóbie:

• pocit, že sa stane niečo zlé,

• derealizácia (forma depersonalizácie, pri ktorej postihnutému pripadá okolitý svet cudzí, zmenený, neskutočný),
• nervozita,
• pocity bezmocnosti,
• pocit odlúčenia,
• rozčúlenie,
• strach zo smrti.

Telesné príznaky agorafóbie:

• silné potenie,

• tras, mravčenie alebo slabosť končatín,
• zrýchlený tep, 
• búšenie srdca,
• zrýchlené dýchanie,
• nevoľnosť,
• tlak na hrudníku,
• návaly tepla, 
• hnačka,
• mdloby,
• bledosť v tvári,
• rozšírenie zreničiek,
• suchosť v ústach,
• bolesť hlavy.

Agorafóbia najčastejšie postihuje mladých dospelých. Príznaky nastupujú najčastejšie okolo 30. roku života, respektíve u osôb medzi 25. až 35. rokom života, niekedy však aj u čerstvých dvadsiatnikov, prípadne aj starších osôb. Bežné je, že vo vyššom strednom veku sa zvyknú príznaky fóbie zhoršovať. 

Prečo dochádza u niektorých mladých dospelých k vzniku agorafóbie, nie je úplne známe. Odborníci však hovoria o viacerých rizikových faktoroch a spúšťačoch, ktoré môžu podnietiť vznik fóbie. V prvom rade sa hovorí o akýchsi dedičných predpokladoch. Rolu môže zohrávať genetická predispozícia. U jedinca je zvýšené riziko prejavenia sa agorafóbie, ak sa v jeho rodine už táto fóbia, prípadne iná panická porucha vyskytla.  

Viac ohrozené sú osoby s úzkostlivým či bojazlivým temperamentom a silnou strachovou reakciou na nové alebo neznáme situácie. Aj temperament človeka súvisí s dedičnými faktormi. Avšak, i keď človek má určitý predpoklad pre rozvoj obdobného problému, ešte to neznamená, že sa daná diagnóza u neho niekedy v živote rozvinie.

Medzi spúšťače agorafóbie môžeme zaradiť:

• chronicky stresujúce situácie v živote človeka,

• traumy z detstva (napr. zneužívanie v detstve, strata rodiča),

• fyzické alebo psychické týranie,

• perfekcionistická a nadmerne kritizujúca výchova dieťaťa,

• rozmaznávajúca či príliš liberálna výchova.

• drogová a alkoholová závislosť,

• veľké životné udalosti (príchod dieťaťa do rodiny, zmena bydliska, strata zamestnania),

• prudké hormonálne zmeny po pôrode,

• telesné ochorenie jedinca (napr. po prekonaní porážky, diagnostika cukrovky, Parkinsonovej choroby alebo iných závažných chronických chorôb).

Odporúčame: Systémový lupus erythematosus postihuje viaceré orgány. Čo ho spôsobuje?

Neexistuje žiaden objektívny laboratórny test, ktorý by jednoznačne potvrdil u pacienta agorafóbiu. Diagnostikou tejto fóbie sa zaoberá spravidla psychiater. Diagnózu stanovuje na základne osobnej a rodinnej anamnézy, prítomných príznakov a častosti ich výskytu.

Je potrebné myslieť na to, že ojedinelý záchvat paniky na verejnom priestranstve ešte neznamená agorafóbiu. Viac ako 80 % ľudí počas života minimálne raz zažije panický záchvat vyvolaný rôznymi činiteľmi. Pri diagnostike agorafóbie sa prihliada na to, či sa záchvaty objavujú opakovane, a to minimálne v priebehu posledných šiestich mesiacov.

Okrem toho je nevyhnutné vylúčiť iné možné diagnózy, ktoré by mohli byť príčinou pacientových ťažkostí. Potrebné je vylúčiť iné úzkostné a panické poruchy, odlišné fóbie, prípadne depresiu či iné psychické poruchy.  

Najmä bez správneho liečenia predstavuje agorafóbia pre človeka obvykle celoživotný problém. Správne nastavená a dodržiavaná liečba však môže pacientovi pomôcť držať fóbiu pod kontrolou. Cieľom liečby je hlavne predchádzať panickým záchvatom. Pri liečbe sa využívajú medikamenty a taktiež psychoterapia. V rámci medikamentóznej liečby sa využívajú liečivá zo skupiny antidepresív, a to hlavne tie, ktoré ovplyvňujú hladinu serotonínu. U niektorých pacientov sa tiež krátkodobo (pretože sú silno návykové) používajú anxiolytiká, čiže lieky proti úzkosti.

Základom liečby agorafóbie je však hlavne kognitívno-behaviorálna psychoterapia, ktorej cieľom je zmeniť spôsob myslenia pacienta a pomôcť mu zvládnuť svoje pocity a ovplyvniť správanie. Učí ho technikám znižovania príznakov úzkosti. Zameriava sa na spúšťače panických príznakov a snaží sa o zníženie citlivosti pacienta voči situáciám, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť. Práca s terapeutom je nevyhnutná pre navrátenie pacienta do bežného života. V rámci liečby je dôležitá aj podpora rodiny a blízkeho okolia. 

Prognózy sú v prípade tejto úzkostnej poruchy rôznorodé. Určité percento pacientov sa vďaka správnej a včas zahájenej liečbe tejto fóbie úplne zbaví. Približne u polovice pacientov sledujeme dlhodobé držanie fóbie pod kontrolou s minimalizovaním sprievodných príznakov. Žiaľ, u menšieho percenta pacientov neprinášajú rôzne metódy terapie väčšie účinky. 

Odporúčame: ​Tuberózna skleróza – vážne genetické ochorenie. Kedy hrozí, že ju dieťa zdedí?