Zabudnuté klenoty Slovenska: Objav s nami kedysi slávne miesta

Priemyselné a technické pamiatky, industriálna architektúra v kombinácií so slávnou históriou a rúškom zabudnutia môže byť niekedy viac zaujímavá ako nejaké múzeum či hrad v barokovom štýle. Či sú to tajomné bane, zdobené kaštiele, zastrčené dedinky alebo budovy kedysi prosperujúcich podnikov – všetky tieto stavby majú zvláštne čaro. Mnohokrát chátrajúce a rozpadávajúce sa objekty, opustené miesta bez duše, hrdzavejúce nápisy, popraskané dvere a padajúci plafón vyvolávajú v srdciach smútok najmä u tých, ktorí si pamätajú najkrajšie časy týchto stavieb. Poďte sa s nami pozrieť na niekoľko miest, ktoré by nemali ostať zabudnuté. Možno ich navštívite i vy.

Pozri aj: Najmysterióznejšie záhady Slovenska: Bude ti behať mráz po chrbte!

Obec Slavošovce sa ničím výnimočným neodlišuje od okolitých dedín. Avšak práve nad touto obcou sa skrýva jedno veľmi zaujímavé miesto, ktoré sa nachádza približne v strede trojuholníka miest Revúca, Rožňava a Dobšiná. Márne by ste však hľadali turistické značky, ktoré by vás k tunelu usmernili. Navádzať vás však bude podomácky vyrobené značenie, ktoré vás vyvedie z dediny na peknú lesnú cestu, ktorou sa dostanete priamo k tunelu.

Slavošovský tunel, známy tiež ako Tunel pod Homôlkou, ktorý má dĺžku 2400 metrov, začali stavať v roku 1941 ako reakciu na odtrhnutie časti Československa počas druhej svetovej vojny. V danej dobe bola stavba tunela výborným strategickým prepojením dvoch častí, keďže gemerské oblasti boli odrezané od okolitého sveta. Slavošovský tunel slávnostne prerazili v roku 1944. Vtedy ale netušili, že príde SNP a vojna skončí. Tento tunel nikdy nebol použitý, keďže po vojne prakticky nebol dôvod na spustenie tejto trate. Tajomný tunel s tvarom písmena S vedie zo Slavošoviec do Magnezitoviec a počas prechádzky cezeň budete mať miestami zimomriavky na chrbte vďaka tme, zvukom kvapkajúcej vody a chladu. Na stenách môžete zahliadnuť zintrovú výzdobu ako v jaskyniach a vápencové stalaktity staré až sedemdesiat rokov. Návšteva tohto tunela je skutočne zážitok. Treba tiež poznamenať, že Slavošovský tunel je najdlhší cyklotunel v Európe a tretí najdlhší na svete.

Len kúsok ďalej sa nachádza monumentálny Koprášsky viadukt v peknom prírodnom prostredí medzi Koprášom a Mníšanmi, ktoré sú miestnymi časťami obce Magnezitovce. Táto historická stavba je jednou z cenných technických pamiatok tzv. Gemerských spojok. Gemerské spojky predstavovali súbor železničných tratí, ktoré mali nahradiť staré železničné spojenia prerušené núteným odstúpením veľkej časti Slovenska Maďarsku pred druhou svetovou vojnou. V dôsledku neskoršieho navrátenia území neboli dostavané a nikdy nimi neprechádzali vlaky.

Zaujímavý Koprášsky viadukt dlhý 120 a vysoký 36 metrov je krásne zasadený do krajiny a nápadne pripomína známejší Chmarošský viadukt pri Telgárte. Keďže po ňom nepremávajú žiadne dopravné prostriedky, môžete ho využiť na príjemnú prechádzku alebo ho prejsť na bicykli. Obec dokonca núkala viadukt do prenájmu alebo na odkúpenie s možnosťou pestovania šampiňónov. Predtým sa využíval ako sklad ovocia. 

Medený hámor v Banskej Bystrici, ktorý bol finalizačnou výrobňou rozličných výrobkov z medi, predstavoval špičku spracovateľských prevádzok. V rokoch 1494 – 1546 podnik viedla Turzovsko-fuggerovská spoločnosť a aj potom v ňom pokračovalo spracovanie rúd. V roku 1958 bola ukončená výroba medi a následne v roku 1991 všetka výroba. Banskobystrický mediarsky podnik bol v danom období revolučne inovatívnou podnikateľskou jednotkou. Medený hámor spolu s pridruženou výrobou a obytnou osadou obsahoval znaky a prvky manufaktúry.

Objekt dokumentuje rané štádium industrializácie krajiny, preto mu zaslúžene patrí prívlastok – historický priemyselný areál. Hámor v Banskej Bystrici je vzácnym materiálnym dokumentom stáročnej techniky a technológií, skúseností a vývoja hutníckeho priemyslu medi na jednom mieste. Táto významná technická pamiatka nie je mnohým ľuďom ľahostajná. V lete 2021 občianske združenie ZA! Medený hámor na základe dotazníka spustila participatívny proces o budúcom využití pamiatky. V decembri 2021 mesto Banská Bystrica oznámilo zámer zachrániť technickú pamiatku a odkúpila jej časť. Samospráva mesta vypracováva projekty na záchranu tejto stavby.

Približne tri kilometre od mesta Gelnica leží kúzelné Turzovské jazero s chátrajúcimi budovami kedysi slávnych kúpeľov, ktoré poznala celá monarchia i pionieri. Niekoľko kúpeľných domov a víl plnilo funkciu klimatického a vodoliečebného ústavu, ktorý pomenovali podľa rodiny Thurzovcov, niekdajších majiteľov Gelnického hradu. Základom kúpeľov, v ktorých si budapeštianska smotánka a bohatí mešťania liečili ochorenia horných dýchacích ciest a nervovej sústavy, bola klíma a voda z jazera, ktorú prevárali s ihličím a pripravovali liečivé kúpele s inhaláciou liečivých živíc.

Uprostred jazera bolo umiestnené mólo, kde pravidelne vyhrávala cigánska kapela. V areáli kúpeľov sa dokonca nachádzalo tenisové ihrisko a kolkáreň. Súčasťou terapie bolo i člnkovanie a konzumovanie množstva rýb. Kúpeľné vily mali spolu 79 izieb. V najväčšej 34 izbovej vile Budapest ako v jedinej bolo ústredné kúrenie, splachovací záchod a elektrina. Liečebných domov ubudlo a počas 2. svetovej vojny sem chodili nemeckí vojaci a Hitlerjugend. Postupom času sa areál zmenil na tábor a Hitlerovu mládež vystriedali pionieri. Dnes tu po vychýrených kúpeľov ostali len pamiatkovo chránené liečebné domy Praha a Pionier a polorozpadnuté povykrádané vily. Školu v prírode zrušil štát v roku 2009 a areál predal súkromníkovi. Ľudia však toto miesto v objatí hustých lesov radi navštevujú, kúpu sa v jazere, grilujú, relaxujú a obdivujú zašlú slávu kúpeľov. 

Pravdepodobne najstaršia baňa v Hodruši z roku 1378 vyhĺbená s vidinou ťažby zlata a striebra je dnes učebnicou baníctva pre množstvo zachovaných chodieb, priestorov vyrazených a vyrúbaných želiezkom a kladivom. Tiež pre jej dlhé úseky kamenných múrov a výstuží chodieb budovaných z voľne ukladaných kameňov bez spojovacieho materiálu. V Bani Starovšechsvätých sa ťažilo až do roku 1950 a s menšími či väčšími prestávkami sa tu teda pracovalo viac ako 700 rokov. Baňa patrí do Hornohodrušského banského závodu, ktorý je súčasťou zoznamu UNESCO. Obraz o hodrušskom baníctve dotvárajú expozície s historickými nástrojmi baníkov, minerálov, trofeje miestneho zlatokopeckého klubu a môžete tu tiež nájsť ukážku čipkárskej školy, ktorá vyrobila čipky napríklad i pre anglickú kráľovnú Alžbetu II. na jej svadobné šaty.

Do obce Hajná Nová Ves, s približne 330 obyvateľmi nachádzajúcej sa v okrese Topoľčany, na prvý pohľad nie je dôvod zájsť. V tejto zabudnutej obci však smutne chátra renesančný kaštieľ s kedysi krásnym parkom. Tento tajomný hradný kaštieľ nechal postaviť v roku 1609 šľachtic Tomáš Vizskelety ako luxusné sídlo bohatého panstva. Jeho poslednými obyvateľmi boli deti zo špeciálnej internátnej školy, ktorá tu sídlila do roku 1993, kedy ju presunuli do neďalekých Topoľčian. Vedenie školy však nedokázalo areál finančne utiahnuť, preto ho v roku 2003 predali súkromníkovi, ktorý ho chcel zrekonštruovať. Avšak predajom chráneného parku porušila škola zákon a odvtedy sa kaštieľ nachádza v začarovanom kruhu. Areál kaštieľa dopĺňalo množstvo hospodárskych budov, z ktorých viaceré sa ešte sčasti zachovali. V anglickom parku, ktorý bol v roku 1984 vyhlásený za chránenú prírodnú pamiatku, kedysi rástlo 40 druhov chránených cudzokrajných rastlín, dnes ich tam zostalo len zopár. Ku kaštieľu patrí aj kaplnka sv. Imricha, ktorá je už dávno vykradnutá.

V obci Kluknava sa nachádza vzácna technická pamiatka. Do miestnej časti Štefanská Huta sa dostanete cez historický drevený most so šindľovou strechou s dĺžkou 30,5 a šírkou 4,5 m, ktorý je dodnes funkčný. Unikátny most na rieke Hornád bol postavený v 19. storočí a dnes je súčasťou Gotickej cesty. V minulosti slúžil najmä na prepravu materiálu pri stavbe huty Štefan, ktorá bola prvou továrňou v Európe, kde sa elektrolýzou vyrábala meď, striebro a ortuť. Do továrne prevážali rudu i lanovkou s vagónkami. Miestny drevený most bol zvečnený aj na poštovej známke, a tá dokonca získala popredné miesta v ankete o najkrajšiu známku Slovenska. Hámor tu začal rásť už v roku 1787. Najskôr postavili šachtové pece a neskôr samotnú železiareň, tzv. hutný kombinát. Bol to komplex najmodernejších hutníckych zariadení v tej dobe, okolo r. 1850, kde pracovali najvýznamnejší hutnícki odborníci. Súčasťou huty bol aj umelý náhon, hrádza na rieke a vodný kanál v podzemí so samonosnými kamennými klenbami. 

Z bohatých sklární zostali iba ruiny – slávne sklárne v Utekáči so zmluvami na vývoz do celého sveta skončili v roku 1998. Bola to len osada zastrčená v horách, v ktorej sa na prelome 18. a 19. storočia začal príbeh svetovo významného sklárskeho centra. S Clarou Utekáč bol spojený bohatý sociálno-spoločenský život, boli tu školy, paneláky, domčeky s fínskou architektúrou, zdravotnícka starostlivosť, kúpalisko, hotel, kino i množstvo športových a kultúrnych podujatí. Sklárne boli celosvetovo známe – na Svetových výstavách v roku 1904 v St. Louis a v roku 1906 v Miláne získali zlaté medaily za úžitkové dekorované sklo. Vyrábali sa tu poháre, ale hlavne sklo pre osvetľovaciu techniku – žiarovkové banky. Niekoľko desaťročí zásobovala skláreň svojimi výrobkami rôzne štáty po celom svete. Kvalitné slovenské termosky putovali do Švédska, Dánska, na Kubu a používali ich i v nórskej armáde. Jedným z najväčších odberateľov osvetľovacieho skla bola Tesla, národný podnik Praha. Dokonca v tej dobe sklárne používali špičkové japonské stroje.

Dnes sa sklárske remeslo pomaly vytráca a sklári radšej nakupujú lacné sklo v Poľsku a už ho len zušľachťujú. V roku 1998 pece v sklárni nadobro vyhasli. Nezlomili ich vojny, požiare ani hospodárska kríza. Čo ich však dostalo do kolien, boli privatizéri a podnikatelia z čias mečiarizmu. Zo sklární ostali len črepy, rozhádzané sklené výplne do termosiek, zdevastované stavby bez kovových konštrukcií, ktoré niekto odmontoval, historický komín huty a nádej na záchranu areálu a jeho pretvorenie na Hnedý priemyselný park.

Zabudnutá banská osada Piesky ležiaca neďaleko Španej doliny bola miestom, kde sa ťažila meď už v staršej dobe bronzovej. Po Pieskoch, Sandbergu alebo poslovenčene Zamperku, ostal len jediný dom, osamotená kaplnka a cintorín na strmom kopci, z ktorého záhadne zmizlo niekoľko liatinových krížov. Banícku históriu pripomínajú dve štôlne a mohutné banské haldy v okolí osady. Prvá zmienka o osade je z roku 1263. Kedysi v nej žilo 140 obyvateľov. Svoju slávu zažili miestne bane najmä v stredoveku kedy patrili banskobystrickým mešťanom. Avšak upadli a v roku 1953 Piesky zanikli. Zvyšky domov a banských zariadení boli zbúrané. Lúhovanie kyselinami spôsobilo, že ani po rokoch na haldách nezahliadnete kúsoček zelene. Ľudia tu nikdy nič nemohli dopestovať a preto, že voda má zelenkastú a modravú farbu sa v nej nemohli kúpať.

Neprehliadni: Najkrajšie tiesňavy na Slovensku: Tieto musí navštíviť každý milovník prírody!